Cesta prebiehala na zaklade ocakavanych parametrov. Rura (CRJ100) je stale rovnako mala (do takej miery, ze rad c. 8 sa nachadza v polovici lietadla). Bola mi zverena zodpovedna uloha, sedel som pri nudzovom vychode (nie uplne, ale do ulicky). Miesto pri okne (vedla mna) ostalo po zatvoreni dveri prazdne a tak som sa po dosiahnuti vhodnej letovej hladiny presunul. Miesta pri nudzovom vychode sa vyznacuju dvoma prvkami:

Ked som si presadol, oslovila ma letuska, ze ci rozumiem po nemecky. Po kladnom vyjadreni mi oznamila, ze nevadi, ze som zmenil miesto, ale ked budeme pristavat, mam sa vratit na svoje povodne, lebo to na ktorom sedim, je pokazene (konkretne, nema v rucnom operadle stolik). Zdalo sa mi malicherne hadat sa o tom, ci je pre pristavaci manever stolik v rucke potrebny, alebo nie (navyse by som sa so svojou chatrnou nemcinou asi nevysomaril) a tak som si pri pristavani presadol nazad.

Let ako taky bol kludny (aj napriek pozemnemu vetru na letisku v BA, ked puncochu ukazujucu smer vetra naduvalo a naduvalo), len jedno miesto malo dajaky hrobolaty vzduch a tak nas kus zatriaslo. Ale len trosku.
Pristat sa poradilo, zaparkovat tiez. Autobus nemeskal a revizor nechodil (to bolo moje stastie, lebo som si nestikol listok). Mnichovske letisko vypada stale rovnako, stale je tam vela ludi, duty-free shopov, reklam a podobnych veselosti ktore k velkemu letisku patria (v Bratislave take nebolo). Samozrejme tam bolo pocut polstinu. Oni su skratka vsade.
Prestup bol kratky, stihol som jednu toaletu, jeden caj a este som sa ani poriadne nezacal nudit a uz nas pchali do autobusu a dalsej rury (tentoraz CRJ900). Pri spiatocnej ceste budem mat v Mnichove casu dost; mozno si pojdem pozriet aj legendarny Terminal 1. Vsade som tam o nom cital, videl sipky k nemu smerujuce, ale este som ho nikdy nevidel Stoji vobec?
Druhy let bol este kludnejsi ako ten prvy (ale to mi len a len vyhovuje. Mam rad kludne lety). Docital som SME co som ukoristil v prvom lietadle a uz tu bol Lyon. Noviny som tam nechal, vratiac sa k mojmu staremu zvyku nechavat noviny v mediznarodnych vlakoch, aby si aj inde precitali co sa u nas deje. Vec sa ma tak, ze tie vlaky chodili do Ceska, kde si mohli najst aky-taky okruh citatelov. Pozemny personal na letisku v Lyone si asi cestu k tomuto periodiku nenajde a tlacovinu zahodi bez ohladu na novy dizajn od svedskych specialistov. V podstate je len a len jeho vec. Jean-Pierre moze len lutovat, ze nezisti, ako sa u nas dobre zije.
Perpetum mobile na vydavanie batoziny sa Jean-Pierrom podarilo naplnit pomerne rychlo. Len som tam prisiel a uz som zbadal svoj batoh. Necakal som, schmatol som ho, skontroloval ci na nom nie su viditelne stopy zlyhania narazuvzdornej izloacie (mokre skvrny) a isiel von (instiktivne (naco sledovat sipky, ze?) som sa vydal opacnym smerom, ale dost rychlo som sa zbadal), nasiel stanok Satobus, zakupil listok a uz aj sedel v autobuse (stihol som bus, o ktorom som nepredpokladal, ze ho stihnem, ale o ktorom som si vravel, ze by sa to aj dalo, keby sa chcelo).
Hodina v autobuse trvala priblizne hodinu. Slo sa non-stop az po Grenobel (ak neratam 2 zastavenia na mytnici - jedno na vyzdvihnutie papierika, drhuhe na odovzdanie papierika spolu s poplatkom). Prva zastavka bola dakde na okraji rozblikavajuceho sa sidliska (zastavka sa volala, ako inac, Place de Resistance) a potom uz Garres.
Elektricky su stale rovnake - moderne na linke B, prastare na linke A. Samozrejme, pre HP ucely sa vyuziva hlavne linka A. V hoteli som dostal fajciarsku izbu (lebo nefajciarske uz neboli) s uistenim, ze to necitit. Ano. V podstate je jediny rozdiel v tom, ze na stole a v kupelni je popolnik.
(Recepcna mi povedala, ze keby mi to bars vadilo, tak ze mi teda da inu izbu. Aplikujuc kriticke myslenie z toho vyplyva, ze predsalen este maju aj dajake nefajciarske ale cakaju na tych co sa pridu stazovat). V podstate mi je to jedno, kedze to fakt necitit. Co ma viac trapi je to, ze sa neda otvorit okno a klima futruje do miestnosti horuci vzduch. Netusim ako sa mi tu podari vyspat. Zajtra skusim oslovit dakoho na recepcii, ci by mi nepozicali na tyzden klucku na ovladanie okna. Moje pokusy o pouzitie roznych casti manikury ako klucky zlyhali. Doknca ani obedovy zeton Studentskych domovov a jedalni TU Kosice nepomohol (a to sa nim daju otvorit okienka na zachodoch v IC). UPDATE +5 min: okno sa mi otvorit poradilo vdaka kliestikom na nechty na nohach a uz zacinam citit ostry horsky vzduch ktory by mal byt priznacny pre tuto dedinku pod Tat... Alpami. Dufam, ze si ma kvoli tomuto prehresku nepozvu zajtra rano na ubytovacie.

Rura v Blave Ta v Mnichove bola rovnaka, len dlhsia